Cesta z ideologického nevoľníctva

Autor: Andrej Stančík | 23.3.2020 o 12:29 | Karma článku: 4,96 | Prečítané:  617x

Každý má rovnaké šance a rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými spočíva len v snahe a práci. Štát by mal byť čo najmenší, ideálne žiaden. To som si zvykol myslieť.

Názov blogu som si nevybral náhodou. Hayek napísal Cestu do nevoľníctva v čase bujnejúceho kolektivizmu a ekonomického plánovania. Ostáva klasikou ekonomického liberalizmu, obhajujúcou individualizmus, ekonomickú slobodu a voľný trh.

Moja cesta ale bola opačná. Nechcem samozrejme tvrdiť, že môj intelektuálny vývoj je dokončený. Mám predsa len 24 rokov a len hlupák nemení názor pod ťarchou dôkazov. Napriek tomu chcem v nasledujúcich riadkoch opísať, ako sa z libertariána stal prinajlepšom centrista s ľavicovými sklonmi. Je to ale len aproximácia. Nerád myslím v krabičkách a nechcem generalizovať svoje ideologické presvedčenie jedným-dvoma termínami. Poďme ale na to.

Mám obrovské šťastie. Narodil som sa v jednej z najbohatších krajín sveta. Moji rodičia sú obidvaja univerzitne vzdelaní. Pochádzam z dobrého mesta, ktoré je samo o sebe ekonomikou bublinou. Naša rodina nikdy nebola bohatá. Máme dve autá, jednu Hondu a 20 ročný Renault Scenic. Napriek tomu sme ale vyššou strednou triedou a nežijeme si zle.

Okrem dobrého ekonomického stavu som sa narodil do dobrého intelektuálneho zázemia. Otec neustále číta knihy a ja som ho v tejto vlastnosti dokonca predčil. Od malička ma viedli k vzdelávaniu a vyrastal som v dome obklopenom knihami. Na nevzdelaných a hlúpych rovesníkov som sa pozeral zhora. Predsa čítať knihy nie je ťažké! Veď si stačí jednu zobrať z domácej knižnice a vydržať! Ignoranti...

Po štúdiu na gymnáziu som sa dostal na Masarykovu Univerzitu v Brne. Vreckové mi ledva stačilo a od druhého ročníka som začal brigádovať, no nežil som si zle. Prvé „seriózne peniaze“ som si zarobil predávaním kníh v USA. Bola to tvrdá drina.  Pracoval som 6 dní v týždni, 12 hodín denne. Zarábal som len na komisiu. Ak som nepredal nič, nič som ani nemal. Okrem účtu za benzín, jedlo a bývanie. Domov som si ale doniesol niekoľko tisíc eur. Z tých peňazí som si kúpil počítač – mobily a počítače som si kupoval sám už od 16-tich rokov. To mi síce dávalo pocit samostatnosti, no tým že ostatné veci mi kupovali rodičia, mohol som si na počítače a mobily našetriť sám. Šťastie strednej triedy.

Práve v tomto období som začal byť libertariánom. Zarábať a vzdelávať sa je predsa jednoduché. Chce to len tvrdú prácu a odhodlanie. Nechápal som, ako môže toľko ľudí žiť v chudobe. Veď musia byť zákonite leniví a pracovať sa im jednoducho nechce. Okrem toho ma ešte tento sociálny štát okrádal a limitoval. Ako dobre by bolo bez neho. Každý by musel makať na sebe a úspešní by nemuseli doplácať na lenivcov a ignorantov. Mali by sme úplnú slobodu rásť a nezapodievať sa reguláciami či povinnými daňami. V tomto presvedčení ma utvrdzovali rozhovory so staršími a bohatými ľuďmi. Ayn Rand je superstar. Sociálny štát je zlodejstvo. Bohatstvo je cnosť.

Teraz sa dostávame k tomu, prečo som na začiatku v skratke predstavil svoj životopis. Nebolo to samoúčelné brúsenie môjho ega. Ako by som sa predsa mohol hrdiť rodinou, do ktorej som sa narodil, genetickou výbavou, ktorá mi bola daná a prostredím, ktoré ma formovalo?

V tomto je celý fígeľ. Bol som šťastný a neuvedomoval som si to. Myslel som si dokonca, že šťastnejšie boli tie deti, ktorých rodičia jazdili na BMW a ktoré dostávali najnovší iphone automaticky. Túto žiarlivosť som si kompenzoval pozeraním sa zhora na tých, čo boli ekonomicky pod nami. Nič z toho som ale nedokázal ovplyvniť. Každý môj krok v živote bol predsa formovaný myriádou rôznych vplyvov, cez vrodenú inteligenciu, výchovu až po socioekonomické prostredie. Vzdelávanie sa odo mňa vyžadovalo a očakávalo. Vďaka ekonomickému zabezpečeniu som mohol po gymnáziu pohodlne študovať v Česku, bez toho aby som musel kompletne živiť seba, či nedajbože svoju rodinu.

Mal som skrátka obrovské šťastie. Libertariánizmus bol pre mňa ako stvorení. Vyššie triedy, ktoré benefitujú zo súčasného systému majú vždy tendenciu obhajovať ho s jeho hierarchiou a odvolávať sa na akýsi mýtický egalitarizmus a meritokraciu. Nič také ale v praxi neexistuje.

Ako som spomenul vyššie, jedným z formatívnych javov bolo prostredie. Neviem si ani predstaviť, ako by sa môj život vyvíjal, keby som sa narodil v rodine, kde vzdelanie nie je prioritou, kde práca nie je samozrejmosťou, kde alkoholizmus nie je hriechom, ale normou. Takisto si neviem predstaviť, ako by môj život vyzeral, keby som nebol obdarený istou dávkou inteligencie a prostredím, ktoré dokázalo moje kapacity rozvíjať. Keby som býval v meste s vysokou nezamestnanosťou a zlými školami. Keby mojími kamarátmi neboli rovnako vzdelaní a ambiciózni ľudia, ale alkoholici a feťáci.

Každý má rovnaké šance a záleží len na snahe individuála, ako s nimi bude zaobchádzať. Bohatí ľudia si to vydreli, zatiaľ čo chudobní to preflákali. Postupne som si začal uvedomovať, že tieto postuláty jednoducho nie sú pravda. Začal som si uvedomovať, že existujú veci ako generačná chudoba. Že sociálne prostredie dokáže brutálnym spôsobom deformovať rozvoj jednotlivca. Že rozdiel medzi úspechom a neúspechom je často otázkou správnej adresy či priezviska. Jeden by mohol namietať príkladmi ľudí z chudobných a problematických rodín, čo to ďaleko dotiahli. Štatistickými odchýlkami ale nemá zmysel sa zaoberať. Dokonca aj títo „milionári“ z chatrče determinizmus potvrdzujú. Kto vie ako na tom boli inteligenčne a ako ich mentálna výbava „sadla“ do prostredia a okolností, ktoré ich stretli. S IQ 70 by ste Standard Oil založili len zložito.

Nemáme rovnaké šance a nerovnosť začína narodením. Hovoril som len o prostredí, nuž poďme do vnútra. Myslím tým náš mozog. Neuroveda nám v posledných rokoch ukazuje, aký silný determinujúci efekt majú gény, hormóny a ich miešanie sa s prostredím na naše myslenie a konanie. Už len prenatálne obdobie a výživa matky počas tehotenstva dokáže zásadne deformovať mozog budúceho človiečika. Problémové detstvo môže zväčšiť amygdalu –centrum strachu a úzkosti. Chudoba negatívne vplýva na vývoj neokortexu – centra nášho „racionálneho“ rozmýšľania. Je jednoducho skoro nemožné sa vymaniť z prostredie extrémnej chudoby bez externej pomoci. Neúspešnými sa do veľkej miery ľudia jednoducho rodia a tých faktorov, ktoré sa dajú pokaziť je veľmi veľa. Ako povedal Tolstoj, všetky šťastné rodiny sa na seba podobajú, všetky nešťastné sú nešťastné svojím spôsobom. Takisto úspešnými. Nemyslím tým deti elít, ktoré sa rodia do rovnakých prestížnych škôl ako pradedovia. Už len dobrá genetická výbava mixnutá s ako-takým prostredím, alebo len náhodným životným šťastím z vás dokáže spraviť Supermana.

Vplyv genetiky na vývoj jedinca si zaslúži skôr knihu ako odsek v blogu. Nechcem hovoriť o genetickom determinizme, no so „zlou“ mentálnou výbavou veľkú dieru do sveta neurobíte. Nemôžete predsa ovplyvniť kto boli vaši predkovia či ako sa stravovala vaša matka počas tehotenstva. Skrátka, ani tieto faktory nedokážeme ovplyvniť a preto sme do veľkej miery len hráči s kartami, ktoré nám boli rozdané. Vedecké bádanie a prehlbovanie vedomostí o tom ako náš mozog funguje nám ale každým krokom berie možné kartové kombinácie a prenecháva slobodnej vôli čoraz menej priestoru. Otázkou je, ako tieto poznatky zamiešajú našou spoločnosťou, systémom morálky, právom a trestaním.

Táto cesta ma  preto vyviedla z libertariánstva. Meritokracia a egalitarizmus sú len falošnými idolmi. Vyzerajú síce dobre navonok, no vnútri sú prázdne. Je prirodzené, že úspešní ľudia sa týmito princípmi riadia. Veď som to dokázal ja, dokážu to aj ostatní a ak nie, tak sa nesnažia. Zabúdajú na to, že ich štartovacie podmienky a výbava boli diametrálne odlišné. Ľahko sa nám pozerá na Rómov z osád a ukazuje prstom hovoriac, oni sú predsa takí a nič to nezmení. Generačnú chudobu stačí nonšalantne ignorovať a život ide ďalej.

Ako toto všetko pretaviť do politiky alebo aspoň do nášho dennodenného rozmýšľania? Možno by pomohlo len viac empatie. Na chudobných ľudí by sme sa mali prestať pozerať ako na lenivcov a ignorantov, ale si skôr predstaviť ako by sme vyzerali, keby sme sa narodili do podmienok, aké majú oni. Ak niekto dostane rakovinu, nepozeráme sa na neho ako na vinníka jeho stavu. Zatiaľ čo bezdomovci si svoju situáciu určite zapríčinili sami na základe vedome zlých rozhodnutí.

Nikto nemá rovnakú štartovaciu plochu a preto nám neprináleží súdiť druhých na základe ich výsledkov v cieli. Znamená to teda, že máme jednoducho rezignovať a viniť za všetko naše prostredie a genetiku? Určite nie. Nikto predsa nevie, aká budúcnosť ho čaká. Aj dieťa z chudobnej rodiny sa dokáže na základe svojej inteligencie a vytrvalosti (opäť parametre, ktoré nedokážeme oplyvniť) vypracovať a predčiť svojich „štastnejších“ spolužiakov. Mali by sme ale vytvárať spoločnosť, ktorá na tieto nerovnosti bude brať ohľad a snažiť sa ich zmierňovať.

Superstar nie je Ayn Rand. Superstar je John Rawls.

V živote som mal veľké šťastie. Milióny iných ale rovnaké šťastie nemali.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kde Rómovia nie sú súčasťou problému, ale jeho riešenia

Maďarov na severe nechcú a Rómov nikde nechcú, opisujú ľudia z Martinovej.

Autorská strana Jakuba Fila

Je to akoby sme si v garáži pustili motor a ešte aj pridávame plyn

O klíme si kladieme falošné otázky.


Už ste čítali?