Lesk a bieda Nežnej revolúcie

Autor: Andrej Stančík | 2.11.2019 o 9:46 | Karma článku: 2,82 | Prečítané:  1065x

Tento rok oslávime 30 rokov od Nežnej revolúcie. Nie všetci sa ale stali víťazmi po zmene režimu. Aká je cena za slobodu?

Osud mi "nedoprial" zažiť sladké dospievanie v socializme. Vďaka tomu, že som sa narodil po 1989-om som nikdy nemohol zažiť, aké to je pozerať sa na ostnatý plot na hraniciach, nútene manifestovať na prvom máji, či byť perzekuovaný za nesúhlas s režimom. Nepochybujem o tom, že za socializmu by som výber vysokej školy nemusel riešiť, ako dieťa z rodiny presvedčených katolíkov a odporcov režimu by som jednoducho možnosť ísť na Vysokú školu nemal.

Všetko čo o socializme viem mám prečítané z kníh alebo vypočuté od rodiny a známych. Neviem si ani predstaviť, aké to bolo v takomto systéme žiť. Ako mladý, kritický človek túžiaci po slobode by pre mňa normalizované Československo asi nebolo ideálnou krajinou. Som preto veľmi vďačný za to, že moji rodičia, rovnako ako státisíce druhých vyštrgnali revolúciu a mohol som sa narodiť do slobodného (aj keď mečiarovského/ Slovenska. Boj za spravodlivosť a za lepšiu vládu ale mojimi rodičmi neskončil. Pevne verím, že to bude moja generácia, ktorá pomôže krajine vysporiadať sa s následníkmi komunistov a štbákov, ktorí nám ešte stále ničia budúcnosť. 

Takýto sentiment ohľadom slobody a demokracie ale zďaleka nemá každý. Už len selektívna pamäť káže, že hlavne staršia generácia bude na socializmus spomínať s láskou. Bolo to predsa obdobie, v ktorom dospievali, zažívali prvé lásky a narodili sa im deti. Všetku tú štátnu šikanu a nedostatok tovaru okolo preto jednoducho zabudnú.Za to predsa nikoho viniť nemôžeme.

Okrem selektívnej pamäte je tu ale ešte jeden, veľmi závažný problém. Je to problém slobody, teda bremena, ktoré pre niektorých môže byť príliš ťažkým. Za socializmu bol totiž ich život viac-menej linajkovaný režimom. Ak sa človek niekde zamestnal, bolo veľmi pravdepodobné, že tam svoju kariéru aj skončí. V liberálnej demokracii je už takýto luxus človek nemá. Prácu mladí ľudia menia často a ani zameranie na vysokej škole nezaručuje, že v obore bude človek aj pracovať. Režim už nad nami nestojí s pelendrekom, pripravený trestať za politické prehrešky. Nebudujeme komunizmus, ani lepšie zajtrajšky. Každý kope sám z seba.

A to je ten problém. Nemôžeme sa totiž sťažovať, že za našim životným neúspechom stojí režim. Aj keby nám hocijako prekážal, stále máme možnosť slobodne odísť. Takáto možnosť za socializmu samozrejme absentovala. Nikto nám tu nič negarantuje a stojíme nad existenciálnou priepasťou, ktorá je našou slobodou hlbšia ako kedykoľvek predtým. Kierkegaard povedal, že úzkosť je závratom zo slobody. Sám som za ten závrat rám. Autentické bytie je pre mňa oveľa dôležitejšie ako stabilita, ktorú garantuje a vynucuje autorita. Na konci dňa ale musím skladať účty sám sebe.

Verím, že pre množstvo ľudí bola táto zmena negatívna. Tí, ktorí sa nedokázali prispôsobiť novému a kompetitívnemu trhu práce na tom tratili aj ekonomicky. Ich finančná situácia sa pritom nemusela zhoršiť v absolútnych číslach. Stačí, že sa majú citeľne horšie ako tí flexibilnejší. Bohatstvo a chudoba sú totiž vždy relatívne. Verím tomu, že desiatky tisíc ľudí na Slovensku by vymenilo stabilitu príkazovej ekonomiky za neistotu tej trhovej. Tí, ktorí prišli o prácu a nedostali zaplatené za mesiace práce by s týmto tvrdením určite súhlasili. Istota je pre niektorých viacej ako sloboda.

Okrem ekonomickej stability bol socializmus aj garantom stability. Policajný štát a štb totiž dokázali akékoľvek "protispoločenské" živly okamžite spacifikovať. Bezdomovcom a drogovo závislým jednoducho nebolo dovolené svoju skrachovanú existenciu manifestovať na verejnosti a režim si tým udržoval vzhľad potemkinovej dediny. Ani len tie účesy nemohli mať muži dlhšie ako určovala norma. Ťažko si predstaviť, že by človek vyznávajúci konformitu socializmu dokázal pozitívne ohodnotiť dnešné subkultúry alebo dúhové pochody. Pre niektorých je šedá ich najobľúbenejšou farbou. A práve reálny socializmus je jej zosobnením.

Ak máte pocit, že chcem pochváliť socializmus, ospravedlňujem sa. Socializmus je zločinný režim vybudovaný na falošných utopických predstavách, ktoré ani desiatky rokov ľudských obetí nedokázalo realizovať. Stabilná a plná zamestnanosť znamenali plytvanie a stagnáciu ekonomiky. Spoločenský poriadok bol vystavaný na brutálnej represii akejkoľvek opozície. Snažím sa len vykresliť, prečo pre mnohých z nás znamená socializmus lepšiu alternatívu. Daň za slobodu je totiž často príliš vysoká. Človek sa totiž cíti lepšie, keď dokáže za svoje neúspechy viniť druhého a len málo z nás dokáže nájsť v sebe odvahu postaviť sa pravde do očí a niesť zodpovednosť za svoj život. 

Verím ale, že poriadok a stabilita nemôžu byť vybudované na represii a falošných sľuboch. Možno som utopista, ale verím, že spravodlivosť raz musí zvíťaziť. Napriek všetkým neduhom ľudskej povahy verím v postupný progres.

Dielo revolúcie ešte zakončené nie je. Komunisti prehrali, no ich pohrobkovia nám vládnu dodnes. Ako mladí musíme za svoju budúcnosť prevziať zodpovednosť a zaslúžiť sa o lepšie Slovensko. O pár mesiacov nás čakajú voľby.  

Zlu sa nesmieme pasívne prizerať. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hodnoty a profesionalita. Ako sa vo voľbách rozhodujú osobnosti? (anketa)

Osobnosti odpovedajú, na základe čoho sa pri voľbách rozhodujú.

Čižnár priznal oslavu Ficových menín v Nitre s Bödörovcami

Vplyv Bödörovcov v polícii opísal bývalý viceprezident Málik.


Už ste čítali?