Sme odsúdení na hľadanie Boha

Autor: Andrej Stančík | 14.10.2019 o 15:42 | Karma článku: 1,86 | Prečítané:  615x

Boh bol mŕtvy, ale vrátil sa. Ľudská existencia je totiž príliš strašná na to, aby sme sa bez jeho idey zaobišli.  

Kontroverzný rapper Kanye West prehlásil, že konvertoval ku kresťanstvu a bol spasený. Jeho obrátenie bude viditeľné aj v jeho novom albume, ktorého názov: Jesus is King, celkom jasne dokazuje, že Kanye to asi myslí vážne. Zďaleka nie je jediným umelcom, ktorý siahol po Bohu. Ošetrujúci lekár Karla Gotta povedal, že v posledných dňoch od neho maestro požadoval, aby mu čítal žalmy z Biblie. Umierajúc či v plnej sile, človek je vo svete bez zmyslu odsúdený na Boha.
Náboženstvo aj po storočiach skepticizmu a útokoch na jeho dogmy nestráca s jeho potencie. Naivne sme si mohli myslieť, že popretím náboženských dogiem a predstáv o svete ho raz a navždy zničíme, že kresťanstvo bude spomínané ako mytológia, rovnako ako grécke či egyptské náboženstvá. Sila náboženstva, ale nespočíva v explanačnej sile pri vysvetľovaní fenoménov nášho sveta. Jeho sila tkvie v jeho iracionálnom a transcedentálnom základe. Človeku, uzavretom v jeho smrteľnom a rozkladajúcom sa tele vo vnútri a v ohromujúcom a strašnom svete navonok, dáva zmysel, ktorý presahuje jeho krátku pozemnú existenciu a pomáha mu vyrovnať sa so zmrzačujúcou fakticiou vlastnej smrti.
Kierkegaard túto potrebu chápal veľmi dobre. Ako jeden z prvých filozofov dokázal uchopiť a popísať existenciálny angst, ktorý pramení zo stretu nášho obmedzeného tela a neobmedzenej mysle. Táto úzkosť v nás drieme stále, sú to len naše dočasné životné projekty, ktoré jeho silu otupujú, len, aby sa vrátil hneď po tom, čo zlyhajú. Pre Kierkegaarda, ale existovala cesta z tejto slepej uličky. Bol ňou „skok viery, teda iracionálne a totálne odovzdanie sa pravdy, ktorou je Boh. Len pred Bohom mohol podľa Kierkegaarda človek získať svoju plnú slobodu a autentické bytie. Existenciálna úzkosť tým mala razom zmiznúť, pretože náš život dostal akceptovaním Boha vyšší cieľ.
Nietzsche mal pravdu, keď víťazoslávne a varovne zároveň vyhlásil smrť Boha v 19. storočí. Po útokoch osvieteneckého racionalizmu a pozitivistického scientizmu sa zdalo, že z kresťanstva ostala len vonkajšia fasáda. Ľudia boli možno ešte stálymi oficiálnymi kresťanmi, no Boh pre nich nebol ich centrum života a kresťanská morálka len relikviou dôb minulých. V duši človeka, ale ostalo prázdno, ktoré mohol vyplniť len Boh. Hľadal vyšší zmysel, ktorý by transcendentoval jeho dočasnú a obmedzenú existenciu a dodal mu heroizmus, potrebný na symbolické porazenie smrti. Len Boh dokáže dať človeku nesmrteľnosť.
A zázrakom Boh v 20. Storočí opäť zmŕtvychvstal. Neprišiel tentokrát v podobe ukrižovaného žida, ale vrátil sa ako proletár a árijský germán. Obe ideológie totiž dokázali vyplniť túto existenciálnu prázdnotu a poskytnúť človeku nových Bohov, ktorí ich životu poskytli vyšší zmysel. Ciele ideológie totiž dokázali presiahnuť život jedinca, ktorý teraz slúžil cieľu, ktorý presahoval jeho existenciu a cez ktorý sa mohol stať nesmrteľným. Nebolo divu, že fanatici oboch ideológií boli ochotní zomrieť za blaho nemeckého národa alebo marxistickú revolúciu. Ich život sám o sebe totiž už pre nich nemal skoro žiadnu hodnotu, bol len nástrojom vyššieho cieľa
Človek 21. Storočia čelí rovnakej prázdnote ako ten z minulého storočia. Liberalizmus a kapitalizmus nedokážu poskytnúť vyššie ciele. Prázdnotu a nudu môžme zapíjať novými Iphonmi či oblečením koľko chceme, na konci konzumu nás skôr, či neskôr čaká rovnaká priepasť. Niektorí sa strach zo smrti snažia potláčať lifestylom, ktorého jediným cieľom je predĺžiť zdravie a trvácnosť ľudského tela. Mŕtvoly 21. Storočia budú vyzerať lepšie ako mŕtvoly kedykoľvek predtým. Je to len čiastkovým riešením, pretože sa nám takto smrť nikdy “poraziť” nepodarí. Jediným riešením je opäť Boh alebo jeho variácia. Dobrým príkladom je rastúca popularita environmentálnej agendy. Dokáza k akémusi zbožsťovaniu prírody. Na prírodu sa už nepozeráme ako na sadu nástrojov, ktorá slúži k zlepšovaniu nášho života ( toto technické nazeranie na prírodu kritizoval už Heidegger). Je niečo viacej. Už sa nesnažíme zachovať ju len pre náš pôžitok zo simulacry jej pôvodnej “panenskosti. Prírodu už treba chrániť aj na úkor našich životov a ľudstva ako takého. Niektorí by určite súhlasili s tvrdením, že osud Zeme je viac než osud človeka a vyhynutie ľudského druhu by stálo za jej zachovanie. Jednoducho, Zem je nový Boh, a tak, ako mu Židia prinášali na oltár najlepšie plodiny, sú sluhovia Zeme ochotní obetovať svoje pohodlie a dokonca aj životy.
Ateistická kritika veriacich ako ľudí, ktorí potrebujú mať v Bohu zmysel života, je v podstate správna. Boh dokáže byť skutočne dokonaým pastierom pre svoje stádo. Táto kritika je, ale trochu pokrytecká. Akokoľvek iracionálne sa nám odovzdanie sa Bohu môže vzdať, niečo podobné robia v inej variácií aj neveriaci. Často až iracionálna viera vo vedu u ateistov a jej zbožsťovanie je príznakom. Je v podstate jedno, v, čo veríme a, čo je naším zmyslom života. Vo svojej podstate totiž nič nedáva ultimátny zmysel a pri hlbšom analyzovaní zistíme, že je to len viera postavená na iracionálnych základoch. Práve to jej, ale dáva silu a príťažlivosť. Čeliac neodvratnej smrti vo svete bez zmyslu je človek odsúdený na hľadanie Boha.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Aké dôležité je mať Petra Tótha

Vždy to bolo zlé, ale od istej doby sa to zhoršilo tak, že sa s ucelenými myšlienkami nestretáva už ani vizuálne.


Už ste čítali?