Prečo sme neporazili Maďarov

Autor: Andrej Stančík | 11.9.2019 o 22:34 | (upravené 12.9.2019 o 11:07) Karma článku: 4,61 | Prečítané:  1799x

"Patrioti" majú konečne dôvod byť hrdí. Porazili sme Maďarov! Teda 11 futbalistov zo Slovenska porazilo 11 futbalistov z Maďarska. Na triumfálny pocit z výhry to ale zjavne stačí.

Víťazstvo slovenských futbalistov nad maďarskými vzbudilo tú časť patriotov, ktorým neprekáža, že naša krajina je roky gniavená korupciou a vládne špičky udržujú vzťahy s mafiou, no svoju hrdosť na našu krajinu im stačí prejavovať pri víťazstvách národného tímu. Musím sa hneď priznať, že nie som najväčší "národný" fanúšik. Je mi pravdupovediac jedno, ako hrajú slovenskí hokejisti, futbalisti, nohejbalisti alebo karatisti. Sám ich nepoznám a okrem narodenia sa v rovnakej krajine nás nespája vôbec nič. Prišlo by mi teda zvláštne prisudzovať si ich víťazstvá, či trúchliť nad ich prehrami. Fandiť národnému tímu je ale prirodzené a rovnako prirodzené je tešiť sa z ich výhry.

Človek je spoločenské zviera. Príslušnosť k skupine a tribalizmus mu evolučne pomohli prežiť a podmaniť si svet. Táto príslušnosť k skupine sa dá aplikovať na malé, rovnako ako väčšie celky. Môžme sa identifikovať ako občan mesta, štátu, Európskej Únie alebo člen Západnej civilizácie. Záleží len proti komu sa chcem vymedziť. Ak hrá Spartak proti Slovanu, sme Spartakovcami či Slovanistami. Ak hrá Slovensko proti Maďarsku, sme Slovákmi. No ak by raz hral tím Európy proti tímu Číny, budeme jednoducho Európanmi. Okrem evolučného hľadiska je pre človeka výhodné identifikovať sa so skupinou aj pre čisto individuálnu potrebu naplnenia. Sami totiž nedokážeme vyhrať futbalový zápas či vojnu.

Samozrejme je takéto chovanie iracionálne rovnako ako plejáda ďalších vzorcov správania. Podvedome nám ale identifikácia so skupinou umožňuje dosiahnuť víťazstvá, po akých by sa nám ako jedincovi nesnívalo. MY sme porazili Američanov v hokeji! Náš Sagan vyhral ďalšiu etapu! NAŠE dievčatá sú najkrajšie! Jednoducho sa pričleníme k tomu sociálnemu konštruktu, ktorý je nám v danom okamihu najbližšie, a spolu s ním zdieľame jeho víťazstvá a prehry. Je nám v podstate jedno, že naše spojenie s ním je vágne a na jeho úspechu sa nijako nepodieľame.

Ak tento blog pôsobí ako útok na "fanúšikovstvo", tak sa ospravedlňujem. Na pozitívnom fandení nie je predsa nič zlé a je v podstate prirodzené. Ako sme ale videli na zápase Slovenska s Maďarskom, fandenie môže prejsť do svojho negatívneho, nacionalistického extrému (tentokrát hymnu našťastie vypískali tí zlí Maďari a nie "my"). Už len pri zápasoch medzi mestskými klubmi môžeme vidieť, ako málo stačí, aby sa z dvoch neznámych ľudí stali nepriatelia. Boli časy ( a možno stále sú), keď vás fandenie "zlému" tímu kvalifikovalo na pästnú odmenu od fanúšika toho správneho. Sám som ako študent v Česku zažil tie negatívne emócie, keď sa stretli oba hokejové tímy na majstrovstvách. Aj dobrí kamaráti sa boli schopní pohádať a vzájomné urážky viedli až k vzplanutiu nacionalistických vášní.

Nikde nie je tento tribalistický aspekt športu vidieť viac ako pri Olympijských hrách. Pierre de Coubertin síce zakladal novodobé Olympijské hry s pacifistickým cieľom - dúfal že oslava športu a zdravia spojí národy sveta v mieri. Veď aj starovekí Gréci počas olympijských hier dodržiavali mier. Ťažko ale povedať, ako sa pozeral na nacistickú propagandu okolo olympijských hier v Berlíne v 1936. Podľa Hitlera nemalo organizovanie hier prispieť k budovaniu mieru, ale malo byť výstavnou skriňou prevahy germánskych športovcov. Politika z hier nevymizla ani dnes a premrštené výdavky na hry v Soči a Pekingu sú len dôkazom toho, že Olympijské hry sú často demonštráciou sily a bohatstva národa. Autoritatívne krajiny ako Rusko dokonca neváhajú zapojiť vládu do dopingu, len aby "národní" športovci dokázali premôcť ostatných, a ukázať tým svoju dominanciu pred domácim ako aj zahraničným publikom. Šport ale sám o sebe rozhodne za nacionalizmus viniť nemôžeme. Nie je jeho pôvodcom, ale demonštráciou, ktorá má bohužiaľ schopnosť ho posilňovať.

Je pravda, že práve kolektívne športy dokážu spájať národ a vyvolávať pozitívny pocit spolupatričnosti. Je fajn mať v dnešnej atomizovanej spoločnosti aspoň sem-tam príležitosť cítiť sa súčasťou väčšieho celku. Kiež by sme sa ale dokázali spojiť pri veciach, ktoré majú na naše životy oveľa väčší dopad ako to, že pár hráčov dalo viac gólov ako protivník.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Priatelia sú preč alebo mŕtvi

Moskvu som po rokoch našla vysvietenú a nedostupnú pre chudobných.


Už ste čítali?