Neznesiteľná ťažkosť ateizmu

Autor: Andrej Stančík | 5.9.2019 o 14:47 | (upravené 5.9.2019 o 15:20) Karma článku: 3,91 | Prečítané:  1432x

"Boh je mŕtvy a my sme ho zabili"! Asi najznámejší a najcitovanejší výrok Nietzcheho bol konštantovaním úpadku kresťanstva a predpovedaním udalostí 20. storočia. Smrť Boha mala na nás ale horší dopad ako sme čakali.

Vedecký ateizmus a Darvinizmus v Nietzscheovej dobe podkopávali náboženské dogmy a predstavy o svete. Nietzsche preto len konštatoval to, čo všetci už dávno vedeli. Náboženstvo je na ústupe. Čo ho ale malo nahradiť? Bol to práve nacionalizmus a socializmus, ideológie, ktoré sľubovali pozemský raj a vyšší zmysel života, ktoré rozpútali najhoršie genocídy v dejinách. 

Prečo mali taký úspech? Na individuálnej úrovni totiž dokázali nahradiť myšlienku Boha. Človek stredoveku presne vedel, čo sa od neho očakáva, aké je jeho miesto a čo má robiť, aby sa dostal do neba. Existenciálna kríza bol pre neho cudzí pojem. Pravdy náboženstva sa zdali samozrejmé a aj najväčší učenci doby sa ich neopovážili spochybňovať. Osvietenectvo a pozitivizmus ale v 19. storočí tieto pravdy nahlodali a práve ideológie dokázali túto absenciu Boha v duši človeka nahradiť.

Človek 20. storočia ešte stále do kostola chodil, no jeho viera už bola skôr len vonkajšou fasádou, udržiavaná spoločenským rituálom v nedeľu na obed. Vznikol tým ale základný problém. Akonáhle sme sa od náboženstva a Boha oslobodili, pocítili sme nezmyselnosť nášho materiálneho sveta a existenciálnu prázdnotu, ktorú ani rastúci konzum nemohol nahradiť. Práve včas prišli ale na pomoc dve ideológie, ktoré sľubovali túto prázdnotu zaplniť a dať človeku zmysel života. Dlho sme sa do priepasti pozerali a priepasť sa pozrela do nás. 

Národ a Trieda sa stali novými modlami a strana sa stala zástupcom Boha na Zemi. Po páde cárizmu ruský národ neprestal zbožšťovať svojho panovníka. Naopak, zo Stalina sa stal mystický "vožď", ktorý dokázal všetko a ktorý zosobňoval vôľu a silu národa. Jeho podobizne v domácnostiach vystriedali ikony a obrázky cára. Keď navštívil svoju matku a spýtala sa ho, kto bude teraz cár odpovedal jej, že práve on je tým cárom. 

Opačnou stranou rovnakej mince bol nacistický režim v Nemecku. Nacisti sa s rovnakou vervou ako boľševici snažili vymiesť náboženstvo a nahradiť jeho sviatky a symboly. Hitler bol novým mesiášom, ktorý mal vyvolený nemecký národ priniesť do tisícročnej ríše blahobytu a moci. Propagandistické videá a plagáty tento náboženský aspekt režimu len posilňovali. Nič o tom nesvedčí viac ako prvý záber z filmu Leni Riefenstahlovej, "Triumf vôle", kde Hitler prichádza lietadlom do Norimbergu. Pohľad na mesto ukazuje tieň Hitlerovho lietadla, pripomínajúci kríž. Posolstvo je jasné. Spasiteľ nemeckého národa už prišiel.

V čom bola teda sila oboch ideológií? Pre chudobných sľubovala chlieb a pre intelektuálov vyšší cieľ. Komunizmus a nacizmus totiž prevyšovali život jedinca. Jedinec už nebol ničím, len kolieskom v kolektivitickej mašinérií, ktorá ako Hegelov svetový duch smeruje dopredu. Človek sa vzdal svojho egoistického ja, aby mohol slúžiť vyššimu cieľu v kolektivistickom a "my". Už nemusel hľadať svoj životný zmysel. Nadiktovala mu ho strana a vodca a on sa mu celým svojím bytím odovzdal. 

Nie je náhodou, že práve po 2. svetovej vojne bol dominantným filozofickým smerom existencializmus ( aj keď jeho zakladateľom bol Kierkegaard už v 19.storočí). Pád nacizmus a zločiny komunizmu (aj keď Sartre ZSSR neoblomne hájil) ukázali zlyhanie týchto ideológií, ktoré sa pokúšali priniesť ľudstvu nový zmysel. Človek povojnovej Európy nebol Pavlik Morozov ani Reinhard Heydrich. Bol ním Mercault z Camusovho Cudzinca, ktorý bezcieľne potuluje novým svetom bez Boha a ideológie. Liberálna demokracia totiž na absenciu Boha nedokázali zmysluplne odpovedať. Masám preto aspoň poskytla politickú slobodu a zvyšujúcu sa životnú úroveň.

V čom teda spočíva tiaž ateizmu? Človek bez Boha nemá anú autoritu, ktorá mu povie čo je zlé, čo je dobré a dáva jeho bytiu zmysel. Musí si tento zmysel nájsť sám a často preto dôjde práve k nihilizmu, pred ktorým Nietzsche toľko varoval. Žiadny kňaz či rabín mu totiž nevie dať odpoveď na jeho otázky, ani ukázať cestu, po ktorej sa má vybrať. Ateista je odkázaný na večné hľadanie vlastného a autentického zmyslu života. Táto cesta ale nie je vždy ľahká a preto môže veľmi ľahko spadnúť do osídiel ideológie alebo lacného spiritualizmu na spôsob New Age, ktoré mú dá (akokoľvek jednoduché) odpovede. Nie je náhodou, že aj dnes sa nacionalizmus a socializmus teší popularite medzi mladými a hľadajúcimi sa. Rovnako je to so všetkými energetickými krištáľmi a novodobým spiritualizmom ( či skôr špiritualizmom?). Všetko sú to len iracionálne plášte, ktoré prekrývajú úzkosť bytia v postmodernom svete.

Na konci mám ale pre nás ateistov dobrú správu. Viacej ako 2 tisíc rokov filozofie a umenia nám môžu poskytnúť príručku, ako sa so smrťou Boha vyrovnať. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ficov obľúbenec Madej už nekandiduje, Smerom vraj ohrdol sám

Na kandidátke Smeru chýbajú viacerí poslanci.

Dobehne Johnsona osud Mayovej? Britské voľby rozhodnú o brexite

Tri scenáre vývoja po britských voľbách.

Kofola kupuje známe minerálky

Skupina ešte len nedávno prevzala slovenskú značku.


Už ste čítali?