Richard Wagner. Proto-nacista a génius

Autor: Andrej Stančík | 16.8.2019 o 15:51 | Karma článku: 1,53 | Prečítané:  419x

Richard Wagner je považovaný za najväčšieho génia opery. Z divadla a zábavy spravil spoločenský rituál a navždy zmenil svet opery a hudby. Napriek tomu je jeho osobnosť stále kontroverzná. 

Minulý rok sa izraelské rádio muselo ospravedlniť po tom, čo hralo hudbu Wagnera. Aj po 150 rokoch je jeho antisemitizmus zdrojom kontroverzie, no zastal sa ho práve židovský dirigent Barenbaum, ktorý jeho osobnosť oddeľuje od jeho hudobného génia. Práve Wagner vzbudzuje diskusiu o tom, či si môžme ceniť dielo umelca napriek jeho amorálnej osobnosti.

Richard Wagner navždy zmenil svet opery. Okrem zavedenia povestnej "jamy" - orchester je schovaný dole, aby nič nerušilo divákov pohľad na scénu , prišiel aj s leitmotívmi a nekonečnou melódiou. Leitmotív znamená, že určitý aspekt deja má svoju vlastnú melódiu. Krásne to môžeme počuť v jeho Ringu, kde sa leitmotívy ako prsteň, meč, otec a láska striedajú a miešajú. Len na základe farby leitmotívov tak môžeme hádať, čo sa práve na scéne deje. Na začaitku Prsteňu Nibelungov spievajú Rýnske panny motív Rýnskeho zlata. Je to síce len striedanie dvoch tónov, no pôsobí to spočiatku veselo, až triumfálne. Na konci Ringu, v opere Úsvit Bohov sa tento leitmotív ukazuje znova. Tenokrát sú ale tóny veľmi hlboké a temné, čo len demonštruje zhubný vplyv prstenu Nibelungov (symbolu moci) na Bohov a ľudí. Koniec Úsvitu Bohov sa zasa nesie v katarznom miešaní rôznych leitmotív, spejúcich k harmonickému koncu. Viac ako dôstojné finále pre 14 hodín celého operného cyklu. 

Ďalší revolučný prvok je nekončiaca melódia. Opera pred Wagnerov mohla byť delená na árie, ktoré boli jasne delené. Publikum teda mohli po každej árií nadšene tlieskať, či hádzať rajčiny po spevákoch. Vo Wangerových operách ale jednotlivé árie nie sú oddelené. Hudba jednoducho plynie a mení sa od začiatku dejstva až po koniec. Diváci teda musia s potleskom čakať. Wagnerova opera je preto vážnejšia ako napríklad Verdiho či Donizzetiho. Najlepšie je tento nekonečný tok hudby vidieť na jeho revolučnej opere Tristan a Isolda. Už v ouvertúre Wagner prichádza z Tristanovým akordom - namiesto harmonického ukončenia akordu Wagner prechádza do druhého, čím vytvára pnutie, charakteristické pre Schopenhauerovský dej opery. Od začiatku do konca Wagner diváka pevne drží vo svojej hrsti, len aby ho na konci vypustil po silnom emočnom zážitku. Na niektorých premiérach Tristana a Isoldy dokonca ľudia odpadávali a jeden dirigent musel opustiť predstavenie, pretože už nemohol zniesť ten nápor emócií. Ak si nechcete pozrieť celú operu, odporúčam aspoň jej finále – Liebestod, v ktorom Isolda vyznáva svoju lásku k mŕtvemu Tristanovi a umiera do žiaľu. Hudba je jednoducho fenomenálna.

Wagner poňal operu inak ako jeho predchodcovia Už nešlo len o 2 hodinovú zábavku a divadlo so spevom. Wagnerova opera je spoločenský rituál, ktorý má podľa neho mať transformatívny efekt na ľudskú spoločnosť. Jeho opery sú popretkávané filozofickými odkazmi na Nietzscheho a Schopenhaura. Wagner svoje opery skladal sám, od libreta cez hudbu až po konečnú réžiu. Aby pretavil svoje predstavy o opere do reality, postavil operný dom v Bayreuthe, ktorý presne vyhovoval jeho požiadavkám a v ktorom prvý krát predstavil svoj epický 14 hodinový operný cyklus - Prsteň Nibelungov. Samotné sedenie v opere nie je príliš komfortné, takže divákovi neostáva nič iné ako sa sústrediť na predstavenie. Zaujímavým faktom je, že skoro skrachovaného Wagnera musel dotovať polobláznívý bavorský kráľ Ludwig II., ktorý bol jeho oddaným fanúšikom a dokonca sa povráva, že bol doňho aj zaľúbený. 

Wagnerovo dielo je možno tým najlepším čo opera ponúka. Každému by som jeho tvorbu odporučil a pokiaľ nemáte zrovna 14 hodín na celý Ring, môžete vyskúšať  "len" 4 hodinového Lohengrina či Tristana a Isoldu. Vo Wagnerovi nájdete čosi viac než len operu, je to až mystický zážitok a neuveriteľnou katarziou. Opera preňho bola gesamtkuntswerk - totálnym umením. Schopenhauer by s ním len súhlasil. Problematickejším bol ale jeho vzťah s Nietzschem. Ten bol z počiatku jeho fanúšikom a u Wagnerovcov trávil veľa času, no po Parsifalovi ho Nietzsche zavrhol. Vraj v postave odpúšťajúceho Parsifala a vyzdvihovaním kresťanských cností propagoval morálku otrokov, ktorú Nietzsche tak neznášal. 

Jeho géniom ale tento príbeh nekončí. Problematickým je totiž jeho osobnosť. Wagner bol zúrivý antisemita, čo dal najavo vo svojich esejach a náznaky sú aj v samotnom Ringu v charaktere Nibelunga Mima. Židov vinil z podrývania nemeckého ducha a kultúry, v čom by si veľmi dobre rozumel s nacistami. Okrem antisemitizmu bol Wagner nemeckým nacionalistom a festival v Bayreuthe bol dlho miestom, kde sa stretávala konzervatívna nemecká smotánka. Jeho odkazu nepomohla ani náklonnosť jeho potomkov k nacistom. Wagnerovci boli totiž oddanými fanúšikmi Adolfa Hitlera a práve vďaka jeho finančnej podpory sa im podarilo zachrániť krachujúci Bayreuth. Hitler bol takisto vášnivým obdivovateľom Wagnera, v ktorom videl zosobnenie nemeckého ducha a elitným členom SS rozdával vstupenky do Bayreuthe. Wagnera ale z nacizmu viniť nemôžme a nemohol za to, že jeho odkaz nacisti zneužili. V jeho názoroch sa ale dá nájsť prienik s ideológiou nacistov a preto jeho osobnosť stále vyvoláva kontroverziu. 

Napriek tomu by nám ale nič nemalo brániť vychutnať si jeho opery. Patria totiž medzi to najlepšie, čo naša západná kultúra kedy vytvorila. 

Nech žije Wagner a nech žije Gesamtkuntswerk. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Priatelia sú preč alebo mŕtvi

Moskvu som po rokoch našla vysvietenú a nedostupnú pre chudobných.


Už ste čítali?